V rámci kampaně Můj 68, vzpomínkové iniciativy, za kterou stojí Úřad vlády a která přináší autentické příběhy Čechoslováků, kteří zažili invazi vojsk Varšavské smlouvy v srpnu 1968, přináší i naše Centrum osobní svědectví těch, kteří 21. srpen 1968 zažili a jak toto tragické období osobně vnímali.
Jaroslava, Vysoké Mýto:
„Bylo mi 10 let. Když jsem se ráno vzbudila, rodiče mluvili o tom, že bude válka. Kousek od domu jsme měli obchod s potravinami, tak jsem tam byla vyslaná do fronty, abych nakoupila, co půjde. Bydleli jsme naproti kasárnám. Cestou z obchodu jsem pozorovala cvrkot na ulici, když se proti mě najednou vyřítil obrněný transportér. Příšerně jsem se lekla a dala jsem se na útěk. Proběhla jsem živým plotem, přes koleje, až doma jsem si všimla, že jsem cestou ztratila botu.“
Zdenka Vojtíková, Vodňany:
„Nikdy nezapomenu na 21. srpen 1968. Bylo mi 24 let, vstala jsem v 5 ráno do práce, pustila rádio a dodnes slyším ten hlas, který nám sděloval co se stalo. Byl to šok. Pocit zrady se mísil s obavami, co bude dál, bála jsem se o dvouletého syna. Ve společnosti vládl pocit sounáležitosti, byli jsme nešťastní, často jsme brečeli, nosili jsme trikolóru s černou stužkou. Naděje na svobodu se vytrácela.“
Dr. Vojtech Čelko, Trenčín / Praha:
,,Vysokoškolské prázdniny roku 1968 boli pre mňa krátke a pracovné. Koncom júla som sa vrátil z Karlových Varov, v tamojších kasárňach Dvory III. sme mali šesťtýždňové sústredenie na záver dvojročnej vojenskej katedry. Absolvovali sme ju patričnými skúškami. Úspešné zakončenie vojenskej katedry nám umožnilo po dokončení štúdia len jednoročnú základnú vojenskú službu, ktorú absolvent vysokoškolskej vojenskej katedry po dokončení štúdia musel zo zákona nastúpiť. Viem, že sme všetci boli hneď navrhnutí na hodnosť slobodníka, ale myslím si, že nikto tomu v tom čase nepripisoval žiaden význam. Čakal nás náročný posledný rok štúdia, obhajoba diplomovej práce, štátnice a na uvažovanie o vojenskej službe bolo ďaleko.
Vedel som, že mám pred sebou pomerne krátky čas. Nejaké prázdniny, v ktorých by bolo veľmi lákavé cestovanie, neprichádzali do úvahy, lebo som musel zhromažďovať materiály k diplomovej práci. Trochu som si bol sám vinný, pretože som zmenil tému diplomovej práce. V tej súvislosti som prešiel z katedry svetových dejín, kde som pôvodne uvažoval o práci z indických dejín, na katedru československých dejín, kde som sa chcel venovať najnovším dejinám, to znamená rokom po skončení druhej svetovej vojny.
Pretože archívnych materiálov bolo pomerne málo, musel som vyhľadávať pamätníkov, dohovoriť si s nimi stretnutia, prekonať ich nedôveru, aby sa so mnou vôbec bavili. Nebolo to také jednoduché, ako som si myslel. Čítal som aj knihy, ktoré o období rokov 1944- 1948 boli napísané a mal som ich k dispozícii v trenčianskej knižnici. Okrem toho som sledoval obrodný proces, denne som pri návšteve knižnice zašiel do čitárne novín a časopisov, aby som si pozrel niektoré noviny, ale najmä české denníky a týždenníky, lebo som chcel byť informovaný.
V pondelok 19. augusta som dokonca išiel do závodného klubu Merina, kde bol aktív, na ktorom mal prehovoriť prorektor Karlovej univerzity a v tom čase predseda Zväzu československých spisovateľov prof. Eduard Goldstücker. Ako straník by som mal ľahšiu šancu sa tam dostať, ale mal som dobrého priateľa Ruda Gábora, ktorý bol vedúcim závodného klubu, a vedel som, že ma tam pustí. Vzal som so sebou aj otecka, ktorý tiež sledoval aktuálne dianie a bol zvedavý na vystúpenie profesora Goldstückera, ktorého som osobne poznal a hovoril som o ňom rodičom. Profesor Goldstücker ma zaujal svojim vystúpením po strahovských udalostiach na jeseň 1967. Vtedy sme mali dvojdňové dekanské voľno, aby sme prediskutovali s akademickými funkcionármi nešváry, ktoré na strahovských internátoch viedli k pochodu študentov. Ten však bol potlačený a spôsobom, ktorý vyvolal búrku nevôle vo verejnosti.
Profesor Goldstücker to označil za lajdáctvo, ale ja som presvedčený, že celá táto udalosť urýchlila rozhodnutie vytvoriť novú mládežnícku organizáciu Akademickú radu študentov – ARS. Stal som sa jej poslancom. S prof. Goldstückerom som bol vo februári 1968 vo veľmi sledovanom televíznom rozhovore študentov dvadsať rokov po februári 1948, kde povedal aj viac o politických zmenách z januára, po zvolení Dubčeka. Vedeli sme, dokonca cítili, že niečo prichádza, ale všetko to prepuklo až trochu neskôr. V marci a v neskorších mesiacoch. Po skončení aktívu prof. Goldstücker, oravský rodák, bol na Slovensku na dovolenke. Bol som ho pozdraviť, predstavil som mu otecka a chvíľu sme sa rozprávali. Bolo na ňom vidieť, že má radosť, že nejaký študent prišiel na tento aktív a ešte sa k nemu hlási.
V utorok som ešte večer počúval z bratislavského rozhlasu správy, kde boli úryvky z Husákovho vystúpenia v Žiari nad Hronom, kde skutočne bil konzervatívne kádre na Slovensku.
V stredu ráno, 21. Augusta, ma zobudila mamička, že v rozhlase hlásia, že nás obsadzujú sovieti. Nechcel som tomu veriť. Nikdy by mi nenapadlo, že k niečomu takému dôjde. Veď nebol dôvod? Aspoň tak som uvažoval. Po raňajkách som sa vybral do mesta. Ako na Štúrovom námestí, tak aj na Mierovom námestí bolo veľmi veľa ľudí, ktorí medzi sebou diskutovali. Stretol som aj viac známych, s ktorými sme si vymieňali dojmy a prekvapenie nad tým, čo sa deje. Na Mierovom námestí pred piaristickým kostolom som si všimol nie čerstvé, už iste pár týždňov vápnom napísané heslo, ktoré mi utkvelo v pamäti do dnešných čias: „Ruky k práci, srdcia k Bohu, Dubčekovi na podporu!“ Išiel som sa na národný výbor spýtať , či by som nemohol nejako pomôcť. Bolo tam dosť mladých ľudí, ktorí sa poznali a robili dajaké plagáty. Ja som bol už štyri roky mimo Trenčína, v Prahe na vysokej škole, mladých ľudí z novovytváraných organizácií, ktorí sa medzi sebou poznali, som nepoznal. Povedali mi, že všetko zvládajú, ale dal som im telefónne číslo k rodičom, ak by som mohol prísť pomôcť s tým, že písať viem, ale maľovanie nepatrí k mojim silným stránkam. Nikto sa však neozval.
Popoludní dorazili tanky. Bol som na Sihoti, kde sa odohrávali udalosti, o ktorých som sa neskôr dočítal, že tam bolo sídlo vojenského okruhu, najvyššie vojenské velenie pre Slovensko. Prístup k týmto budovám bol zahataný. Snažil som sa hovoriť s vojakmi. Boli to mladí, jednoduchí chlapci, ktorí sa nechceli baviť, asi mali také príkazy.
Nemalo zmysel robiť im nejakú osvetu. Boli možno vyľakanejší, ako sme boli my, udalosťami zaskočení. Ale v tom momente, okrem sklamania, som vôbec nepociťoval nejakú obavu. Neuvažoval som, čo bude. Nič mi v tých chvíľach nenapadalo.
Ďalšie dni som denne počúval správy, čítal noviny, celý týždeň až do návratu československej delegácie z Moskvy. Chodil som a cestoval mimo Trenčína na vopred dohovorené stretnutia. Pokračoval som v práci na diplomovke, lebo som musel veľa čítať, robiť si poznámky a pripravovať si materiály.
Po návrate delegácie z Moskvy na mńa veľmi zapôsobil Dubčekov prejav. Uveril som mu a následne aj doplnenie členov ústredného výboru KSČ mi dávalo nádej, že vývoj bude pokračovať približne v duchu Akčného programu, aj keď s určitými obmedzeniami. Boli ohlásené prvé kádrové zmeny vo vedení ministerstva zahraničných vecí, Jiří Hájek odstúpil a tiež boli zmeny v rozhlase i v televízii. Nevedeli sme, že mimoriadny zjazd KSČ, vtedy sa tomu ešte nehovorilo „vysočanský“, bude vyhlásený ako neplatný a všetky jeho uznesenia budú zrušené. Veril som, že aj v podmienkach, ktoré nastali, bude možné, aby obrodný proces pokračoval. Okolo 15. septembra som sa vrátil do Prahy, kde som hneď po ubytovaní na koleji Větrník zašiel na fakultu a zapojil sa do aktivít. Veľa mojich kamarátov a kolegov bolo na prázdninách v zahraničí a už sa nevrátili. Veľa ich plánovalo odchod, už vtedy emigrovali mnohí skvelí ľudia, ktorí neskôr získali vzdelanie na západných univerzitách, uplatnili sa v zahraničí.
Dvadsať rokov, než začala perestrojka, bola príliš dlhá doba, väčšina z nich si založila rodiny, existenciu a už nikdy sa nevrátila natrvalo do Československa. Stratili sme veľa ľudí, ktorí nám po roku 1989 tak chýbali!“
Helena Nosková, Žilina:
,,Mala som necelých osemnásť rokov, bývala som doma u rodičov v Žiline a končila som I. ročník na FFUK v Prahe, obor dejepis-ruský jazyk. Učila som sa práve na skúšku z ruskej gramatiky, poslednú, chýbajúcu do uzatvorenia I. ročníka.
Mala som rada ruskú literatúru XIX. aj XX. storočia, zaujímala ma ruská história, umenie. Preto som si vybrala tento nový nepedagogický smer na odbore, ktorý mal byť v budúcnosti zameraný na vedecké bádanie v oblasti novších ruských dejín a preklady. Ale ruská gramatika bol tvrdý oriešok. Skúška mala byť na konci augusta.
Otec navrhol, že aspoň na jeden deň navštívime Krakov, mal novú motorku a v Krakove sme ešte nikdy neboli. Mali sme vyraziť skoro ráno 21. augusta. O piatej ráno prišiel otec do mojej izby a povedal, že nikam nejdeme, pretože nás obsadilo vojsko Varšavskej zmluvy. Bolo ešte kalné ráno, pokiaľ sa pamätám, celý deň bol oblačný.
Naproti domu bol obchod s potravinami, zbiehali sa pred ním vyľakané ženy, aby mohli nakúpiť zásoby.
Muži, mládež postávali v hlúčikoch a rokovali. Behom doobeda sme pohľadom na Dubeň, vrch nad Žilinou, zistili, že vojaci z neho zostupujú dolu do mesta, dokonca maskovaní kríkmi, alebo vetvami stromov. Vybavila sa mi veštba bosoriek z Macbetha. Aj tam sa mal dať les do pohybu, aby tento neskutočný jav priniesol smrť hlavnému hrdinovi. Čo sa zdalo nemožné, stalo sa skutočnosťou. V Žiline bola silná vojenská posádka, prefíkanosť okupantov bola síce na mieste, ale súčasne bola smiešna.
Stála som na ulici s tetou, učiteľkou aprobácie slovenčina-ruština. Bola vrcholne znechutená. Na bulvár už vstupovali motorizovaní poľskí a ukrajinskí vojaci. Ľudia k nim pristupovali a lámanou ruštino-slovenštinou vysvetľovali, že „kontraravolucii net!“ a že sa Brežnev asi zbláznil, pričom pomýlene vzývali Lenina, aby sa zobudil a zachránil nás. „Lenin prosniś, Brežnev sumjašedšij!“ Teta s hlbokou iróniou vyhlásila: „Vidíš, aspoň bude s kým konverzovať.“ Pomohla s prekladom ešte niekoľkých hesiel a odobrala sa variť obed svojim štyrom deťom. Boli prázdniny, školské jedálne boli zatvorené a na vtedajšie pionierske tábory sa deti dostávali len zriedka a za odmenu. Detí bolo veľa a táborov málo.
Skúšku som už nikdy neurobila. Naše odborné zameranie zrušili, veď nás tam bolo len päť. Museli sme prestúpiť na iné kombinácie s históriou. Katedru ruského jazyka postihli veľké zmeny. A nielen ju.“